Úpadok sociálnej demokracie v Európe

Autor: Filip Bajtoš | 21.10.2019 o 6:42 | (upravené 21.10.2019 o 21:51) Karma článku: 1,07 | Prečítané:  292x

Po nedávnych rakúskych parlamentných voľbách sa vo všeobecnosti potvrdil trend úpadku strán založených na sociálno-demokratickej ideológii v Európe. Aká je momentálna situácia, prečo sa to deje a majú šancu sa zachrániť?

Sociálni demokrati (alebo ich rôzne variácie) tvorili od konca druhej svetovej vojny jeden z dvoch pilierov európskej demokracie. Vlády sociálnej demokracie sa striedali s konzervatívnejšími pravicovými vládami naprieč Európou. V posledných rokoch však prišiel v mnohých krajinách zvrat, ktorý túto ideológiu, ktorá ľuďom priniesla napr.: sociálny štát alebo prístupné zdravotníctvo začal pochovávať. Pozrime sa prečo nastal pád tohto typického predstaviteľa ľavice a aké to bude mať dôsledky? 

Zmapujme si súčasnú situáciu. Kým v roku 2000 viedli vládu jedenástich veľkých európskych krajín - Francúzsko, Nemecko, Veľká Británia, Taliansko,... - a v krajinách, kde nevládli mali veľmi veľké percentá, tak dnes tvoria vládu len piatich "malých" krajín - Švédsko, Portugalsko, Dánsko, Rumunsko a Slovensko" a v krajinách, kde nevládnu majú už stále menej a menej percent, popr. sú na hranici zvoliteľnosti. Najlepším príkladom tohto úpadku je Francúzsko. Kým Socialistická strana mala v roku 2012 s necelými štyridsiatimi dvoma percentami úplnú väčšinu v parlamente a jej predseda Francois Hollande bol prezidentom, tak v roku 2017 majú v parlamente už len sedem a pol percenta a sú bez prezidenta. 

Po prehre svetového komunizmu nastala v deväťdesiatych rokoch éra silných globalizačných tendencií, ktoré koniec koncov znamenali veľký pokles na počte členov robotníckej triedy v rozvinutých krajinách Európy, keďže tvrdá manuálna práca, ako je práca v továrňach alebo baníctvo sa presunula do rozvojových krajín Afriky a Ázie. Vzrástol dopyt po pracujúcich zamestnancoch v službách a verejnom sektore. Začala tak vznikať generácia mestských ľudí, ktorá s touto robotníckou triedou v pravom slova zmysle nemala nič spoločné, napriek tomu ostala u sociálnych demokratov ako hlavných predstaviteľov ľavice. Typickí voliči sociálnych demokratov teda ostali rozdelení do dvoch skupín - robotnícka trieda a mestskí ľudia patriaci k strednej triede.

Prišiel rok 2008 a s ním i finančná kríza, po ktorej začalo v celej Európe vznikať množstvo radikálnych hnutí a extrémna ľavica začala naberať na počte podporovateľov. Medzi najlepšie príklady patrí grécka PASOK, ktorá bola skoro pochovaná extrémne ľavicovým hnutím Syriza alebo vznik nemeckej Die Linke a nárast jej podporovateľov na takmer dvanásť percent. Finančná kríza bola jedným z momentov, kedy sa ľavicová politika začala fragmentovať na extrémistov, ktorý získavajú na podpore a vstupujú do parlamentov, a na establishment - normálnych sociálnych demokratov, ktorí na úkor ultraľavice strácajú. Po finančnej kríze príde do Európy kríza migračná. Ťažko pracujúci ľudia, ktorí sa často nejako hĺbkovo o verejné dianie nezaujímali sa pod vplyvom migračnej vlny začali báť o svoju národnú kultúru a začali pociťovať stratu národnej identity. Tento pocit podchytili najmä radikálne pravicové strany, ktoré sľubovali záchranu tejto národnej identity. Pred voľbami sa diskutovalo vplyvom tejto krízy najmä o témach, ako je bezpečnosť, imigrácia alebo ekonomika. V týchto témach sa však sociálni demokrati stratili, a v rôznych voľbách toho času nastal veľký obrat vpravo. Vo veľkých krajinách sa to ukázalo napr. v Nemecku, kde sa silne pravicová AfD dostala prvý-krát do parlamentu s takmer trinástimi percentami a na druhej strane SPD,ktorá vo voľbách zažila svoj najhorší výsledok v moderných dejinách. Robotnícka trieda teda prešla v priebehu pár rokov k pravicovým a ľavicovým extrémom a sociálnym demokratom ostala len mestská stredná trieda, ktorú má táto časť politického spektra veľký problém si udržať.

Vplyvom extrémov pôsobiacich v národných parlamentoch začala byť "in" vyhranená politika. Silné a priamočiare odkazy, rázne riešenia, bijúce sa pohľady na svet z opačných koncov ideového spektra. Oproti extrémom začali naberať na sile i liberálne strany, ku ktorým sa začali zbiehať mestskí voliči. Na pozadí takejto verejnej diskusie sa umiernení stredoľaví sociálni demokrati zdali nudní a bez silného odkazu. Ich kampane pôsobili fádne a tak "nijako". Mnohé socialisticko-demokratické strany začali teda napodobňovať tieto nové politické sily. Ak však napodobňujete niekoho, nikdy nebudete lepší ako originál. Keď Robert Fico napodobňoval extrémne témy strašenia migrantmi, za následok to malo úpadok percent Smeru a rast Kotlebovej ĽS-NS a Kollárovej Sme rodiny. Keď sa francúzski socialisti snažili vyzerať liberálne, výsledok sa ukázal prepadákom a totálnym víťazstvom Macronovho liberálneho hnutia En Marche. Ako posledný klinec do rakvy pre sociálnu demokraciu v Európe sa momentálne javia zelené témy. A najmä strany, ktoré tieto témy tlačia ako prioritu - liberáli alebo priamo zelení. V takom Rakúsku dokázali naposledy mimoparlamentní Zelení i na úkor SPÖ získať takmer štrnásť percent hlasov. 

Okrem už spomínanej globalizácie, vzrastu extrémizmu a iných dôvodov môžu v niektorých končinách za úpadok sociálnych demokratov i lokálne problémy. Korupcia pochováva rumunskú PSD alebo slovenský Smer-SD. Nejasnosť stanoviska k Brexitu a líder akoby zabudnutý v časoch komunizmu pochováva britskú Labour party, zatiaľ čo Liberálni demokrati rapídne rastú. Majú sociálno-demokratické strany, ktoré už zažili svoj úplný pád alebo ho práve zažívajú a nevedia ho zastaviť šancu na opätovný vzostup?

Z dlhodobejšieho hľadiska sa pre nich ako posledné útočisko javí Pyrenejský poloostrov a časti Škandinávie. I tam sa však už menia trendy. Fragmentáciou ľavice z jednej stredo-ľavej strany na ďalšie časti - liberálne, zelené a extrémne sa jej posledná časť voličov, stredná mestská trieda začala pozerať inam. Hlavný ideový bod, za ktorý sociálna demokracia bojovala od svojho vzniku už dosiahla. Je ňou prosperita i pre chudobnejších. A tú už dávno dosiahli napr. i sociálnym štátom. Týmto jej historická úloha končí a nastal čas rozlúčiť sa s ňou.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Michala Havrana

Ako sa opovažujete, Vladimír Mečiar? (píše Michal Havran)

Stal sa a ostáva najvýznamnejším klamárom povojnového Československa.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Pellegrini robí užitočného idiota tunelárom

Z Naďa sa stal predmet desiatok textov a v pozornosti je aj Balciarov majetok.

Cynická obluda

Z Božej vôle otrava

Fanatický sektár presvedčený, že biblické názory sú objektívnou realitou. Čo môže byť vtipnejšie?


Už ste čítali?