Byť konzervatívec automaticky neznamená byť bigotný katolík

Autor: Filip Bajtoš | 25.5.2020 o 21:46 | Karma článku: 5,32 | Prečítané:  962x

Opäť nám tu začína kultúrna vojna? Asi áno. A opätovne si niektorí vykladajú všetko po svojom v mene všetkých. Pár slov k súčasnému dianiu.

Človek už ani len pomaly nevie, čím to začalo. Možno tým, ako už zabudnutý ex-kapitán Andrej Danko, ktorý pred voľbami hovoril o tom, ako sa nám tu šíri liberalizmus a ako ho potrebujeme zastaviť. Liberalizmus sa nám tak rozšíril, že po voľbách sa stali echt liberálnymi poslancami všetci zo SaS-ky a časť poslancov ZA ĽUDÍ. A od volieb sa to celé akosi valí. Verejná ochrankyňa práv bola v NR SR "prefackaná", hovorí sa o inštitúte na ochranu náboženstva, Michala Havrana rieši NAKA, verejnosť zistila, že Jaroslav Daniška nevie moderovať a ktovie, čo čakať zajtra. Celé sa to však prezentuje ako nejaká kultúrna vojna medzi liberálmi a konzervatívcami, ale to je mylná predstava. Totálne vyhranených ľudí, či už liberálnym alebo konzervatívnym smerom nie je väčšina. Liberáli sú jednými prezentovaní ako feťáci a vrahovia a konzervatívci sú tými druhými opísaní ako ľudia z praveku. Je to však úplne inak a jasne si povedzme, komu o čo ide a kto tu čo robí. Lebo byť bigotný katolík nemá s konzervativizmom nič spoločné, rovnako ako uvedomenie si, že toto pred voľbami nikto, ale že skoro úplne nikto nechcel a ani neriešil. 

Keď sa povie, že je niekto konzervatívny, kto Vám dnes napadne? Štefan Kuffa alebo jeho "slušnejšia" podoba vo forme poslancov Záborskej a Vašečku. Miesto nich si môžete pokojne predstaviť aj ich rôzne iné verzie napríklad zo slovenskej konšpiračnej scény. Ale povedzme si jasne, to nie sú konzervatívci. Stelesňujú len akúsi "zvláštnu" podobu silne-katolíckej politiky. Konzervativizmus nie je akési politické kresťanstvo a náboženstvo v politike nepotrebuje. Než si povieme, ako vyzerá táto akože kresťanská politika, pozrime sa na to, koho títo ľudia reprezentujú. To, že je v parlamente malé zastúpenie liberálov je akási náhoda. Igor Matovič prevalcoval všetkých a ľudia volili OĽaNO, kvôli Igorovi Matovičovi a nie kvôli kandidátom Kresťanskej únie. Úprimne si povedzme, že mnoho voličov OĽaNO ani len netušilo, kto okrem súčasného premiéra za toto hnutie kandidoval. Richard Vašečka mal 28-tisíc preferenčných krúžkov, Anna Záborská cez 36-tisíc, kým Igor Matovič takmer pol milióna a samotné OĽaNO cez 720-tisíc. To isté u kandidáta KDŽP Štefana Kuffu na kandidátke ĽS-NS. Kým on mal 20-tisíc krúžkov, tak ĽS-NS ako taká získala 230-tisíc hlasov. Čím to je, že je tu zrazu takéto verejné pobúrenie, keď je z parlamentu počuť začiatky kultúrnej vojny/križiackej výpravy/doplňte si hocijaký podobný názov? No jednoducho tým, že o tomto voľby neboli. Nosnou témou bol boj proti korupcii stelesnenej stranou SMER-SD skrz očistu súdnictva, polície, prokuratúry a podobne. Ďalšími témami bolo zdravotníctvo, školstvo, pre niekoho aj boj proti extrémizmu. O kultúrnych témach nebolo nikde počuť a ak sa o nich hovorilo, tak len okrajovo alebo v nejakých menších sociálnych bublinách. Hovorilo sa, ako musíme dať svoje rozdiely bokom a pomôcť krajine v základných veciach, ktoré máme spoločné. Keď koalícia PS/Spolu vymyslela "pakt o neútočení", tak KDH bolo prvé spomedzi opozičných strán, ktoré sa k paktu pridalo. Vyzeralo to, že žiadne "kultúrne vojny" nás nečakajú. Súčasný kandidát na predsedu KDH Milan Majerský to však dnes už hodnotí ako strategickú chybu, hoci vtedy ako člen predsedníctva za tento pakt zahlasoval - zaujímavé by možno bolo, či by mal rovnaký názor, ak by malo KDH o niekoľko tisíc hlasov viac a do parlamentu by sa dostalo. Prešlo pár týždňov od volieb a kvôli pandémii COVID-19 šli všetky témy bokom. Pomaly sa začína hovoriť o zmene voľby šéfa GP, reforma školstva a zdravotníctva je momentálne v nedohľadne, ale v parlamente sa už riešia interrupcie. Potreba niektorých riešiť interrupcie teraz je len ťažko pochopiteľná, mohli aspoň počkať, kým sa schvália všetky potrebné reformy, nehovoriac o tom, že sme ešte neprekonali ani len COVID-19 krízu. A vyzerá to tak, že kultúrne vojny asi ešte len začínajú, keďže opozícia bude mať zároveň ambíciu poškodiť vláde kde sa len dá. A opäť sa dostávame k tomu, že tieto témy voliči nechceli. Prieskum agentúry FOCUS z konca roka 2018 ukázal, koľko percent voličov rôznych strán je za ponechanie súčasnej legislatívy spojenej s interrupciami. U nikoho z trojice OĽaNO/SaS/SME RODINA to nie je nejako vyhrané, vždy to je približne 50:50 (strana ZA ĽUDÍ je vynechaná, keďže vtedy ešte neexistovala). Mnohí dnes píšu, že kritika je prehnaná, a že kritizujú len ľavicovo-liberálne kruhy, čo však vôbec nie je pravdou. Pani Záborská ubezpečuje, že sa nepôjde poľskou cestou, ale taký poslanec Vašečka si stále hovorí svoje. K iným ani nemá cenu sa vyjadriť. A hlavne je nutné povedať, že toto celé nie je len o interrupciách.

Ako dnes vyzerá táto akože kresťanská politika? Na celom Slovensku to prebieha rovnako, v niektorých prípadoch je to možno povedané trochu kultivovanejším spôsobom, ale vznikla tu aká úzka predstava kresťanskej politiky, ktorá má len zvádzať boje a zakazovať. Okrem zákazu interrupcií to sú najmä témy ako anti-liberalizmus, anti-LGBT, boj proti racionálnej zmene drogového zákona (napr. väčšie potrestanie dílerov a normálnejší prístup k užívateľom), atď. Nemali by byť práve katolícki politici tí, ktorí budú hlásať láskavosť a čo najväčšiu pomoc iným? Krásne sa to ukázalo pri migračnej kríze. Miesto toho, že by chceli pomôcť napríklad aj svojim najbližším - kresťanom sa na nich vykašľali. Aj členovia kresťanských komunít z Blízkeho východu utekajú, keďže sú tam pre svoju vieru často vraždení a nenávidení, ale ich "bratia z Európy" sa zmohli len na reči o islamizácii Európy. Nehovoriac o tom, že i pápež vyzýval na pomoc. Ďalšie pokrytectvo vidíme pri téme, ako sú registrované partnerstvá. Nie je práve stabilita a pevný základ v živote miesto neistoty jednou z najvyšších hodnôt pre človeka? Prečo nepomôcť i tu, keď sa to dalo napríklad v ešte viac katolíckom Írsku? Katolícki politici, ktorí by mali mať najväčšiu mieru pochopenia s ostatnými ju úplne stratili a miesto toho sa tu dejú tieto hlúpe boje. A niekto toto nazval konzervativizmom, ktorý s tým však vôbec nič nemá a z konzervatívnejších ľudí sa vytvoril obraz ľudí, ktorí podnecujú nenávisť. 

Nemýľme si však pojmy. Viera v slobodu, v tom, že jednotlivec je zodpovedný sám za seba či v to, že potrebujeme "malý štát" nemá vôbec nič spoločné s nejakými katolíckymi výbojmi. Výsledkom súčasného stavu je i otváranie tém, o ktorých diskusia nikdy nebola. Či to je zatváranie obchodov v nedele alebo inštitút na ochranu náboženstva, o ktorým sa hovorí v reakcii na "útok na katolíkov", ktorí sa vraj cítia diskriminovaní. K tejto cirkvi sa oficiálne hlási 62% obyvateľov Slovenska a podľa toho je i financovaná. Nikoho nezaujíma, že praktizujúcich je o dosť menej. Odhady hovoria o 10%, ale keďže nemáme cirkevné dane ako napríklad v Nemecku (Kirchensteuer), tak to zistiť presne nevieme. Je pravdou, že kresťania sú v niektorých častiach sveta diskriminovaní a je na nich páchané násilie, ale to vôbec neplatí na Slovensku. Ak sa na Slovensku cítia oni diskriminovaní, tak si ani neviem predstaviť, ako sa musia cítiť iné menšiny. Ak je to tu také zlé, tak nech katolíci robia viac osvetovú a dobročinnú kampaň, nech verejne neprezentujú tých, ktorí tu robia vojnu. Miesto logistického centra pri Ivanke pri Dunaji si viem radšej predstaviť podporu politikov, ktorí chcú robiť normálnu, príčetnú katolícku sociálnu politiku. 

Koniec-koncov, nie je to o tom, že liberáli sú zlí a konzervatívci dobrí alebo naopak. Je to o tom, že musíme byť najmä príčetní. Máme na viac, než počúvať, ako niektorí odsudzujú iných alebo všetko riešiť zákazmi, po ktorých sa dá spokojne tváriť, že nič sa nestalo. Konzervativizmus i liberalizmus nám toho ponúkajú veľa, len treba medzi nimi nájsť normálne prieniky, ktoré nás posunú ďalej. Pokojne nech si robí niekto príčetnú katolícku politiku, ale odmietnime toto vzájomné hecovanie sa jednej skupinky voči druhej, lebo to nie je v záujme ani Igora Matoviča, ani vládnej koalície a ani občanov Slovenska. Jediní, komu to môže vyhovovať sú zelené tričká a wanna be sociálni demokrati sediaci v parlamente.

Hoci bol text o radikálnom až bigotnom akože konzervativizme, tak je nutné dodať, že rovnako ako spoločnosť musíme odmietnuť neomarxistov, ktorí nám v podstate tvrdia, že komunizmus bol fajn, len ho mali na starosti nesprávni ľudia, či iných pomýlených ultra-ľavičiarov, ktorí by nás najradšej kvôli sociálnej rovnosti a až nepríčetnej prehnanej ekológii poslali do čias prvotnopospolnej spoločnosti.

Musíme nájsť vzájomnú cestu, lebo toto sa vyhrať nedá. Tou cestou je racionálna, nepopulistická politika, hlas rozumu. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Mgr. Boris Kollár. Od mafie cez Skalicu za šéfa parlamentu

Predseda Národnej rady v desiatich bodoch.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Kam siahajú Kollárovci

Sme rodina je v koalícii so všetkými.


Už ste čítali?